reklama

Môj život v Moskve – 6. Niečo sa končí, niečo sa začína

Moskovské dobrodružstvo sa skončilo. Mám zmiešané pocity. Samozrejme som sa tešila na všetkých ľudí, ktorých som nechala doma, ale predsa len, za 2 mesiace som si tam zvykla. Hlavne mi chýba, že už nehovorím po rusky. Zvykla som si hlavne na život na internáte, lebo v Moskve by som nastálo žiť nechcela. Je tam veľa ľudí, všetko veľmi ďaleko, veľká zima, veľké rady na všetko, veľká chudoba a veľké bohatstvo, proste všetko v obrovských rozmeroch... Tak aspoň pár mojich postrehov na záver:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Na stáži som pochopila, že Rusko sa pochopiť nedá. Neviete si predstaviť tú byrokraciu, keď nás na internáte chcela navštíviť naša kamarátka. Najprv som si naivne myslela, že stačí ochrankárom nechať môj študentský preukaz. Tí mi hneď vysvetlili, že najprv treba ísť k administratívnemu okienku. Prvá teta za okienkom mi povedala, že treba napísať žiadosť, dať to podpísať niekomu dôležitému a až potom môžem mať návštevu. Žiadnu žiadosť sme nemali, tak sme ešte raz išli za ochrankármi, skúsiť ich prehovoriť. Nepodarilo sa, ale poslali nás za inou tetou, ktorá sa v tom čase rozprávala vonku. Tak sme išli už k tretej osobe kvôli jednej návšteve. Tetuška, ktorá bola neporovnateľne milšia oproti prvej, nám povedala, že podpísané žiadosti má na televízore, nech to povieme pani č.1, že tam stačí vypísať len meno. Opäť sme sa vrátili k tete č.1, ktorej sa tento plán vôbec nepáčil a povedala, že na televízore nič nie je. Tak sme sa rozhodli čakať na tetu č.2. No tá sa ani po 20 minútach živého rozhovoru nechystala dovnútra, išla som ju teda ešte raz poprosiť. Psie oči zabrali, pani č.2 sa zľutovala a dala nám podpísanú žiadosť. Vypísali sme Yuliine údaje, dali skontrolovať ochrankárovi, ktorý tam veľmi význame dal veľmi bezvýznamnú pečiatku, odovzdali sme to opäť pri okienku a Yulia mohla konečne vstúpiť. Samozrejme, návštevy mohli byť len v piatok, sobotu a nedeľu.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O hosťoch majú teda podrobné informácie, čo sa už o inventári internátu povedať nedá. Keď sme sa presťahovali zo 14. poschodia na 8., zistili sme, že v našej izbe je len jeden stôl, čo je pre tri dievčatá dosť málo. Marek mi potom povedal, že keď si vypýtal stolík od upratovačky, tak mu ho dala (zobrala z inej izby). Aj ja som chcela ísť za tetou upratovačkou, či sa jeden aj mne neujde. Išla som k nej po škole, okolo 5 poobede. Samozrejme tam už nebola. Alebo ešte? Inokedy som ju stretla aj o 10 v noci na chodbe (pracovná doba, to je zvlášť kapitola). Čo bolo ale hlavné, po ceste do jej kumbáliku, som videla na chodbe postávať jeden stolík, ktorý by sa nám presne hodil do izby. Čakal tam na mňa, čo vám poviem. S Marekom sme neváhali a odniesli sme ho do našej izby. Celá naradostená z nového stola som si až potom uvedomila, že na chodbách sú kamery. Radosť nás trošku prešla, ale povedali sme si, že počkáme do rána, či ho bude niekto hľadať. A ak by ho hľadali, tak ho opäť nenápadne vynesieme na chodbu odkiaľ sme ho vzali a budeme dúfať, že ich nenapadne sa pozrieť na záznam. Ráno nás klopaním na dvere zobudila teta upratovačka. A je to tu! Dúfala som, že psie oči znova zaberú. A predstavte si, ona mi doniesla list, ktorý mi do Moskvy poslal spolužiak z gymnázia! ( Dík Duško) Ani ju len nenapadlo, že nejaký stolík už nie je tam, kde má byť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Teraz trošku k tej pracovnej dobe. Ako som spomenula, pani upratovačka mala asi pohyblivý pracovný čas, keď som ju potrebovala, tak som ju nikdy nenašla, ale ináč ju bolo možné stretnúť v akomkoľvek čase. Vedľa internátu stavali veľkú obytnú budovu. V izbe sme mali veľmi teplo a tak sme si nechávali na noc otvorené okno. Vždy nad ránom však musela jedna z nás vstať a zavrieť ho. Neviem či to je nejaký zvyk v Rusku vŕtať o 4 ráno, ale ak áno, tak ho dosť dodržiavali. Chlapci povŕtali tak do 10 doobeda a potom bol zase kľud až do rána. V škole sme mali od 12:40 do 13:20 väčšiu prestávku na obed, alebo vybavenie, tak obľúbených, papierovačiek. Niekedy to bolo trošku nad naše sily, keďže vo všetkých dverách mali obednú prestávku od 12:30 do 13:30.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Čo sa týka technických vymožeností, veľké prekvapenie nás čakalo v Sergejovom Posade (asi 60 km od Moskvy). Pred obhliadkou kremľa sme skočili do McDonaldu, aby sme nabrali (nezdravé a umelé) sily. Olinka chcela za jedlo platiť kartou. Dievčina za pultíkom bola z toho trošku mimo, lebo ako povedala, Olinka bola prvá, ktorá tam kedy chcela platiť kartou. Na šťastie jej na pomoc pribehlo asi 6 Mckolegov, ktorí podľa mňa ani tak nechceli pomôcť, ale skôr chceli vidieť ako sa to robí. Ale budiš, napokon to spoločnými silami to zvládli.

Okrem tetušiek, ktoré stáli od rána do večera na jednom mieste a snažili sa predať nejaké blbosti, aby si prilepšili (dúfam, že nerozpredávali svoj vlastný majetok, lebo to by bolo ešte tragickejšie) som v Moskve videla aj plno podvodníkov. Do metra ľudia bežne preskakovali terminál, to by nebola jazda metrom, aby sme také každý deň aspoň raz nenažili. A pritom tam vždy stál strážnik, alebo aspoň nižšia, guľatejšia strážnička, ktorá by samozrejme nič nezmohla...Ale aj tak, takto drzo chodiť bez lístka? A tetuška vždy iba zapískala, čierny pasažier sa ani neobzrel a ani jeho si nikto nevšimol a všetci boli spokojní. Keby som sa nebála, že mi niečo urobí (pretože to bol vždy mladý chalan), tak by som mu aj niečo povedala. Takto som aspoň zazerala, nech vie čo si o tom myslím. Ale on to mal viete kde...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A nakoniec gurmánska chuťovka. Raz v jedálni, do ktorej sme do tejto príhody chodievali, sa Kika opýtala na jedno mäso, že akého je pôvodu. Odpoveď bola jednoslovná, jednoznačná a plne dostačujúca. Znela: „Zo psa." Neviem, či to bol čierny humor alebo realita, ale toto bol príklad zo života, že nevedomosť je niekedy sladká. Tak ako sa u nás predáva kebab, v Rusku majú šaurmu. Iľja nám povedal jednu peknú riekanku s týmto jedlom, ktoré sme po jej vypočutí samozrejme nejedli. Riekanka znie: „Kúp si tri šaurmi, zlož si psa." A pri tom tých psov bolo na ulici tak veľa.

A verte, či neverte, napriek týmto všetkým, v podstate nepodstatným veciam, mám Rusko veľmi rada. Vždy je schopné ma prekvapiť, lebo tam je fakt možné všetko. Dúfam, že sa tam ešte vrátim, ale Rusi by mi povedali, že určite. Veď predsa, Zem je okrúhla!

Kamila Mišíková

Kamila Mišíková

Bloger 
  • Počet článkov:  24
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...treba zazit... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu