Bezmocnosť ma donútila prekonať sa.

Autor: Kamila Mišíková | 25.12.2012 o 19:55 | Karma článku: 5,84 | Prečítané:  1419x

(Banálna príhoda o rebríku a mačke.) Neznášam, keď nemôžem niečo urobiť, niečo zmeniť, alebo niekomu pomôcť. Keď si neviem sama poradiť. Neznášam takú tú „vznešenejšiu" bezmocnosť, napríklad že, niekde niekoho neprávom odsúdili, ale naopak, neodsúdili. Alebo niekde, možno celkom blízko, vládne diktátor, proti ktorému nikto nič nemôže. Ale neznášam bezmocnosť aj takú tú každodennú.

 

Minule, pred hodinou, som si kúpila pitie, že keď budem rozprávať, nech mi nevyschne v hrdle. Do zasadačky som prišla o 15 minút skôr, aby som sa stihla rozmraziť a napiť. Rozmraziť som sa zvládla aj sama, ale s tým pitím to už bolo horšie. Túžobne som pozerala na fľašu zeleného čaju a tá nie a nie sa otvoriť. Skúšala som to pravou, ľavou, cez sveter, bez neho... A - nič. Tak som musela počkať na prvého (a v ten deň aj posledného :-)) účastníka kurzu, aby ma napojil. Ako správne sucho skonštatoval: „Niekedy je výhoda byť mužom." Veru, súhlasím. Keby som ním bola, nemusela by som čakať kým príde mama z roboty a otvorí mi fľašu. Minerálky. Ešteže je voda z vodovodu pitná.

Tá nechutná bezmocnosť ma dobehla aj dnes. Mačka sa zasekla na streche, a nie a nie zísť dole. Mňaučala ako keby tam mala zomrieť a nedalo mi to ju tam nechať. Tak som si hrdinsky vyniesla z garáže rebrík... (Tu nasleduje krátka pauza na opis už spomínaného rebríka. Ak sa to tak dá nazvať. Je veľmi nízky, dá sa postaviť do tvaru písmena A a neuveriteľne sa heglá. Akože sem a tam. Síce v medziach, ale keď na ňom stojíte, nikdy presne neviete kedy sa tá jeho medza začína a ja mám vždy pocit, že sa z neho už už zrútim.) No takže, vyniesla som si rebrík a človeku nad stosedemdesiat by stačilo sa postaviť na druhú priečku a mačku by dočiahol. Mne to ale nestačilo, tak som sa vrátila na zem a dúfala som, že mica pochopí moju snahu a skočí dole sama. Veď by som ju chytila, len jej to vysvetliť...

Liezlo mi to na nervy. Stačilo by mi päť centi navyše a bola by šťastne na dole. Ale on tak žalostivo mňaučala, že sa to nedalo ignorovať a musela som podstúpiť ďalšie kroky. Smerom hore. Po rebríku. Takže som vyliezla na úplný vrch tohto super-bezpečného rebríka a modlia som sa, nech mačica neurobí prudký pohyb. Ináč by sme leteli obe. Vyšla som teda hore, na poslednú priečku. Vystrašne sme sa s micou na seba pozreli a začala som ju odlepovať od trámu. Najprv nechcela ísť, lebo sa bála a ja som ju tam nechcela nechať, lebo som sa tiež bála, a nechcela som sa báť zbytočne. Chápete, vyštverám sa tam a nakoniec ju ani nedám dole? Po chvíli pochopila, že som jej jediná nádej na noc vo vnútri a od trámu sa prelepila na mňa. Ani sa nepohla a pomaly a šťastne sme zliezli na zem. Naša malá dráma sa skončila.

No a teraz som si uvedomila, ako ma bezmocnosť donútila prekonať sa. Takže aké ponaučenie nám  z toho vyplýva?

Že nabudúce tú fľašu nepustím, kým ju neotvorím a úspešne sa nenapijem. :-)

P.S.: Buďte šťastní a veselí!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?