420 kilometrov po vlastných

Autor: Kamila Mišíková | 4.9.2012 o 15:37 | (upravené 4.9.2012 o 15:55) Karma článku: 8,28 | Prečítané:  882x

Je to skvelý pocit, keď vás ľudia vítajú po náročných dvoch týždňoch chôdze od nevidím do nevidím ako hrdinov. Tlieskajú vám, mávajú, tešia sa, že ste to zvládli. A vy z tej eufórie zabudnete na únavu, na bolesť a všetky nepríjemnosti, ktoré ste počas posledných dní prežili. Aj kvôli tomuto pocitu som sa rozhodla ísť na púť opäť. A opäť som neoľutovala.

 

Ťažko sa o tom píše spätne, keď to človek neprežíva. Je to ako keby ste odišli na dva týždne do iného sveta. Do sveta bez televízie a novín, bez luxusu, bez pohodlnej vlastnej kúpeľne a postele, bez všetkého pohodlia, čo vám domov ponúka. Ten luxus a pohodlie však vymeníte za nové priateľstvá, obohacujúce zážitky, silné rozhovory...a kopu jedla :-) Odchádzate do sveta, kde stretnete ľudí, ktorí sa s vami o všetko podelia a chcú len jediné - aby ste si na nich v Čenstochovej pri Márii spomenuli. Na dva týždne sa stávate členom pútnickej rodiny, s ktorou zdieľate všetky radosti a starosti.

Ako to všetko chodí som písala už pred dvomi rokmi, keď som bola na púti prvý krát. (http://kamilamisikova.blog.sme.sk/c/240064/Prekonanie-samej-seba-alebo-peso-z-Trnavy-do-Censtochovej.html)

Takže pár dojmov z tohto roku:

V Pečeňadoch nás svoju kúpeľňu pozvali využiť manželia, ktorí tak robia každý rok. Kým som stála v rade, pán domáci mi zatiaľ porozprával ako on kedysi za bývalého režimu chodieval do Čenstochovej na „zájazdy".

V Poľsku, už ani neviem v ktorej dedinke sa za nami ponáhľala babička s plačom a drobnými v ruke, ktoré nám dala ako milodar, aby sme mysleli aj na jej chorého manžela. V Turzovke nás pri kostole čakalo pár obyvateľov, ktorí nám spievali a hrali na harmonike. A zase sa k nám pridal aj Peťo. Neuveriteľný Poliak, pre ktorého nič nie je nemožné. Vybral sa z Varšavy do Arménska na bicykli a keď sme sa s ním stretli v Trnave, tak sme ho všetci prehovárali, aby išiel s nami. Tváril sa že nepôjde, že už sa neplánovane pridal k jednej púti v Poľsku a to ho zdržalo týždeň. Že naozaj chce ísť do Arménska za deťmi, s ktorými sa zoznámil, keď tam ako dobrovoľník pracoval 9 mesiacov. Prvý deň spíme vo Vrbovom. Keď sa tam večer zjavil v tričku Merry Crisis, ktoré mimochodom úplne opisovalo môj vtedajší stav, bolo jasné, že neodolal. A bolo super, že tam bol, lebo Peťo je 5 O: Obrovský, Odvážny, Ochotný, Originálny a Obcestovaný.

Keď som sa Veroniky pýtala, ako sa dozvedela o púti, keďže nie je z Trnavy a cez jej dedinu nejdeme, jej odpoveď ma prekvapila a pobavila zároveň. Asi štyri roky dozadu (myslím, že Veronika bola teraz už tretí krát) počúvala rádio Lumen a tam nechal niekto pozdravovať pútnikov z Trnavy do Čenstochovej. Tak ju to zaujalo, že si zistila viac informácii a o rok bola jednou z tých pútničiek aj ona.

V Poľsku nás v jednej dedine na moste čakala jedna pani, že pre istotu, aby sme ich nevynechali a všetkých 40 si nás zavolala k sebe domov. Na dvore nás čakali také švédske stoly, že sme všetci len nechápavo pozerali. Pozvať k sebe 40 cudzích ľudí? Celá rodina nás obsluhovala, bolo to úžasné. Nakoniec nás všetkých vyobjímali a sľúbili, že o rok sa opäť stretneme.

Počas chôdze sme mali možnosť vypočuť si aj zaujímavé životné príbehy. Ľudia v našej „rodine" sa otvorili a porozprávali o svojich trápeniach, radostiach, o chorých deťoch, problémoch v manželstvách, o túžbach, o tom za čo sa modlia... V tom momente to všetko boli aj moje trápenia a radosti, moje problémy a moje túžby... Boli to silné momenty, ktoré nás všetkých veľmi spojili.

Je zaujímavé, že veľa mojich známych, ktorí sú neveriaci, ma pred púťou požiadali, aby som tam myslela aj na nich. Aj keď táto púť bola pre mňa veľmi fyzicky náročná - keď som sa pozrela do "denníka", tak som tam mala slovo únava nespočetne veľa krát - boli to dva týždne strávené najlepšie ako sa len dalo. Myslela som tam na vás všetkých, ktorí ste ma o to požiadali, ale aj na vás, ktorí o tom ani netušíte.

A teraz plná energie a nádeje hor sa späť do reálneho sveta plného povinností! :-)

put.jpg

PS: Bože, ďakujem Ti za všetkých ľudí, ktorí sa zúčastnili púte, za všetkých ľudí ktorí nám pomohli, za mojich starých a nových priateľov, vďaka ktorým boli ťažkosti znesiteľnejšie a radosti väčšie. A za to, že som zvládla 420 km po vlastnýýýýýýýýýých! :-)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?