Listy z Petrohradu – Čo všetko mi chýba.

Autor: Kamila Mišíková | 12.7.2012 o 18:02 | Karma článku: 8,01 | Prečítané:  953x

  V nadpise trochu klamem, už to nie je z Petrohradu, ale z Trnavy. Stáž sa skončila a 30.6. sme prileteli (ne)šťastne domov.  

 

Na letisku v Petrohrade som mala šťastie na milú tetu, mojich 26 kíl mi zapísala ako 24, ale pohrozila, že nabudúce už budem platiť. Dobre, že nevážili príručnú batožinu a kabelku. To by bolo ešte vzrúšo... A to bolo to posledné, na čo som mala vtedy náladu.

Po výstupe z lietadla nás čakal tepelný šok. Z príjemných 20 stupňov sme prešli do nevydržateľných 35 alebo koľko vtedy bolo. Ale čo vám budem o tom hovoriť, veď vy to tu trpíte už dlhšie.

Na letisku, za nenápadným rohom, ma čakali moje dve šialené kamarátky, vďaka ktorým boli prvé minúty doma oveľa ľahšie. Obliekli sa do slovenských dresov, zaspievali mi pesničku, ktorú vymysleli počas čakania na mňa, nakŕmili ma chlebom a soľou a napojili ma slivkou. Bola to šoková terapia, že „Vitaj doma!" Ale čajky, ďakujem vám za to, bolo to super!

Po tej slivke som ale rýchlo vytriezvela, pretože naša univerzita nenechala dlho na seba čakať. Okamžite sme sa dostali do víru skúšok. V pondelok sme však našťastie s nimi skončili, učenie v júli by sa malo zakázať. (Úprimná sústrasť so všetkými, ktorí idete na štátnice v auguste.) A tak sme si ani neuvedomili, ako prešiel prvý týždeň doma.

A teraz keď mám trochu viac času, tak si to začínam uvedomovať. Petrohrad mi chýba. Chýba mi piatkový večerný Nevský prospekt, keď na každom rohu stretnete muzikanta-sólistu s gitarou, ktorý spieva ruské hity 80. a 90. rokov, alebo celú hudobnú skupinu aj s aparatúrou, ktorí ale spievajú v podstate to isté čo sólista, čiže Kino, DDT, Vysockij a spol. Moje obľúbené je DDT, všetkým odporúčam. Ďalej tam stretnete umelcov, ktorí vás namaľujú na počkanie, ľudí s ohňovou šou, aj zvláštneho týpka, ktorý krúti takými ornamentmi a vždy sa na neho pozerá strašne veľa ľudí. Asi to je nejaká hypnóza. A možno len davová psychóza. A potom keď sa prejdete po Nevskom k Ermitáži, na Palácovom námestí uvidíte sedieť na zemi plno mladých ľudí. Okolo nich krúži množstvo korčuliarov a chlapcov čo skáču na bicykloch a skateboardoch a iných veciach s kolieskami. A všetci si užívajú voľno, nikam sa neponáhľajú, užívajú si biele noci a svoje milované mesto. Na kanále Gribojedova pri chráme Spasa na krovi si môžete vypočuť gitarové duo, asi otca s dcérou, prsty im len tak behajú po tých strunách. Alebo odvážne, asi pätnásťročné dievča, ktoré hrá kúsok od nich na saxofóne. Pri zvuku tohto saxofónu sa pozeráte na krásny zvláštne-oranžový Michajlovský zámok, ktorý dal postaviť Pavol I., pretože sa bál atentátu a tu sa chcel asi „skryť". Atentát ho však bohužiaľ neminul, v zámku prežil iba okolo 40 dní. Ak prejdete kúsok ďalej, objavíte sa na Marsovom poli, kde ľudia hrajú volejbal, bedminton, hádžu si lietajúci tanier a žonglujú, učia sa robiť saltá alebo si len tak vychutnávajú ležanie na tráve.

Samozrejme, pobyt v Petrohrade by nebol taký skvelý, bez ľudí, ktorých som tam stretla. Tí všetci tiež chýbajú.  Od spriaznených duší z Chorvátska, cez veselú sedem člennú slovensko-tureckú „rodinku", po bratov Čechov a susedov Poliakov a ďalších Slovákov, a Talianov, a Číňanov, a Nemcov, a Španielov, a... A samozrejme „domorodých" Rusov. A skvelých pedagógov, ktorí sa nebáli s nami otvorene diskutovať na témy od zmyslu lásky, cez ruské nadávky až po Putina.

Všetci ľudia a mesto samotné vyskladali krásnu mozaiku zážitkov a skúseností, na ktorú sa teraz pozerám s radosťou a nostalgiou zároveň. A že tam boli aj ťažké momenty? Že som mala párkrát chuť sa zbaliť a ísť domov? Na to si už nikto nepamätá, to už nie je podstatné.

Ako povedala Sendi: „V Petrohrade sme si vytvorili vlastný svet." A ten svet bol skvelí vďaka vám všetkým. Ďakujem.

Tak čaute a vidíme sa v septembri na stretnutí v Bratislave! Žiadne ospravedlnenky sa nepripúšťajú! :)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?