Listy z Petrohradu – Leháro bolo, leháro nie je, leháro bude!

Autor: Kamila Mišíková | 3.6.2012 o 21:59 | Karma článku: 5,09 | Prečítané:  567x

  Áno. Ja viem. Moja vina. Dlho som sa neozvala. Ja neviem, ten čas tu letí nejako ináč. Asi tak 15468 krát rýchlejšie. Od posledného razu sa stalo toho toľko, že si to dáme asi iba v bodoch a rozvitie bude v osobných stretnutiach. A Veva, poviem ti popredu, dnes to nebude také rýchle. Ale ináč sa nedalo. :)  

 

Naše malé výlety do okolia pokračovali, po Vybogu sme boli v Kronštate. Situácia podobná ako vo Vyborgu. Dobre sme sa tam najedli, poprechádzali sme sa a zakončili sme to piknikom. V ten deň Fíni robili prvý piknik v roku a keďže s nami boli traja Fíni, tak sme ich v tom nenechali samých. Aj keď oni sú trochu masochisti, ale pri takom počasí sa ani nečudujem. Výsledok z tohto výletu - my nie sme turisti, my sme GASTROturisti.

Pár týždňov po tomto výlete konečne prileteli kozmonauti z Trnavy. Tereškovová, Gagarin a Lajka. Čo sa týka týždňa ktorý sme strávili spolu, pre ilustráciu opíšem prvý a posledný deň.

Ráno som si privstala, že aby som bola na letisku v predstihu. Nerada meškám, radšej čakám. Prílet mali o 9.30, mňa autobus už o 9 vyhodil pred letiskom. Tak si hovorím, že super, prečítam si noviny a v pohode ich počkám. Ale keď som sa pozerala na tabuľu príletov, pohoda ma opustila. Let z Moskvy tu nie je! Hneď som vytočila Bajkonur, nech mi to čekne. A čekol mi to. Som na nesprávnom letisku! Pulkovo 2. A kozmonauti majú prílet na Pulkovo 1. To že vnútroštátne lety prilietajú na Pulkovo 1 mi doma nenapadlo, veď išli z Viedne. V peňaženke 450 rubľov a potrebný rýchly presun na druhé letisko. Taxikári nebrali karty a popredu mi povedať nevedeli, koľko to bude stáť. Našťastie tam bola jedna taxi služba, ktorá tam mala cenník. Pulkovo 1 - 400 rubľov. Tak hovorím, že ale rýchlo mladý! Začala som mu vysvetľovať, že som sa pomýlila a že sa musím urýchlene dostať na Pulkovo 1 pre kamarátov, načo mi chladnokrvne odpovedal: „Vidím." No dík za kompliment, džentlmen!

Nakoniec som ale všetko stihla, ešte som mala asi 5 minút času. Musela som si vybrať peniaze za nechutnú komisiu, pretože kozmonautov bolo treba prepraviť domov. Keď už komisia, tak treba vytiahnuť nejakú normálnu sumu. Samozrejme bankomat mi ju dal celú v jednej bankovke. Keď som si predstavila ako s ňou platím za jazdu autobusom a šialený výraz očí revízorky, rozhodla som sa konať. Ale čo si človek môže kúpiť na letisku za čo najmenšiu sumu? Pitie. Kúpila som si teda pol litra Coly, ktorú nemám rada, za nekresťanské peniaze, iba kvôli rozmeneniu. Lebo len tak, vám nerozmení nikto.

Nevadí. Kozmonauti prišli celí, zdraví a šťastní a to bolo hlavné. Strávili sme spolu niekoľko dní hard-turizmu. A bolo to fajn. Posledný deň bol hektický, lebo ja som večer mala odplávať na jazdu smer Helsinky - Štokholm -Talin. Tak sme chceli doobeda ešte stihnúť pár vecí, čo nám ale asi nebolo súdené. Prišli sme k Smolnému chrámu - zavretý. Tak sme sa pešo vydali do Alexandro-nevskej lávry kúpiť kláštorné víno pre rodiny kozmonautov. Po ceste som stratila moju slávnu brošňu trúbku. :( V obchodíku v lávre bolo asi tak milión ľudí v rade, ale že veď počkáme, pre víno sa oplatí. Keď sme sa asi po pol hodine dostali na radu (a to nepreháňam), teta predavačka sa rozhodla, že je ten správny čas si dať obedovú prestávku. Už som sa nadýchla, že vypýtam to čo chcem, ale nedala mi šancu. Chladnokrvne zavrela okienko a čakaj tam ďalšiu pol hodinu. Bol to boj, ale vydržali sme. Keď konečne otvorila okienko a ja som jej na druhý krát povedala, že čo chceme, úsmev mi zamrzol. Víno nemala... Keby to nebolo na území kláštora...tak asi tiež nič neurobím, ale aspoň by som si...ja neviem ani čo. No proste, nepotešila ma. Čiže v skratke: Smolný chrám - zavretý. Trúbka - stratená. Víno - vystáte a nakoniec nekúpené. A po týchto udalostiach som si večer mala sadnúť na loďku. Ani by ma  neprekvapila, keby sa potopila...

Poobede som sa s kozmonautmi rozlúčila a privítala som sa so spolupútničkami po hlavných mestách severu Európy. 8 dievčat, 3 mestá, 4 noci na hojdajúcej sa lodi a kopec srandy. O kráse miest vám písať nebudem, treba vidieť. Môj favorit je ale Tallin.

To že som bola v Helsinkách, mohli ale niektorí z vás zistiť aj z televíznych novín. V deň, keď sme boli v Helsinkách, tam akurát Slovensko hralo hokej s Kanadou. Šichtica, Kikina a ja sme uprednostnili poobede hokejový štadión pred pamiatkami. Veď pamiatky tam budú vždy, ale aby tam hralo Slovensko hokej... Ale ako sa dostať ku štadiónu, že áno. V tom sme asi zbadali dvoch chlapíkov, ktorí mali na sebe hokejové dresy a tak sme sa rozhodli ich prenasledovať. Neskôr sme sa im priznali a oni nám dovolili pripojiť sa k nim. Nakoniec sme aj mesto videli z električky, aj k štadiónu sme sa dopravili. Slovákov bolo pred štadiónom asi ako mäsa v párkoch, ale koniec koncov sme ich našli. A bola tam aj Markíza. Po mojom výkriku: „Aha, Maríza!" si nás všimol aj redaktor, a keď sa pohli smerom k nám, horko som oľutovala. Chlapci si nás natočili, aj sme niečo povedali do mikrofónu. Tak som sa bála že sa spýta niečo sofistikované o hokeji... Úprimne, ja teda nejaký extra fanúšik nie som, len som sa nechala strhnúť atmosférou. :) Keď bolo po všetkom, tak som mu povedala, že nech to pustia aspoň na 2 sekundy, že mama ma už dlho nevidela. A pustili. Takže tak, našich 20 sekúnd slávy.

V Štokholme sme sa už sústredili na pamiatky. A v Talline tiež. V Talline sme mali aj objednanú sprievodkyňu, ktorej sme najprv dali šancu, ale keď sme zistili akým štýlom naša exkurzia bude prebiehať (že pri každej kachličke zostaneme 30 minút a dozvieme sa celý rodokmeň človeka, ktorý ju vyrobil), pri prvej príležitosti sme zdrhli. A vychutnali sme si Tallin po svojom. Pár krát sme stretli našu nešťastnú skupinku, ktorej sa bohužiaľ od zúrivej sprievodkyne utiecť nepodarilo, ale tvárili sme sa, že to nie sme my.

Výlet bol super, aj počasie nám celkom prialo ale hlavne zostava bola super! A tak, Šichtica, Ivet, Veron, Sendi, Eli, Kikina a Kikica - díííky moc!

Po príchode domov nastala krutá realita. Učenie. Všetko však dobre dopadlo, tento týždeň v stredu a vo štvrtok sme štyri z nás urobili skúšky na jazykový certifikát C1! Tak sa tešte s nami. :) (To je dobrá výhovorka prečo som dlho nepísala, nie?) Leháro ale ešte nezačalo, ako sa hovorí, dobrý certifikát nikdy nie je zlý a keď dávajú ber a tak my samovrahyne s Kikinou ideme robiť skúšky ešte na jeden. Ale to vám poviem až potom, až keď ho, dúfam, úspešne urobíme.

A posledná info: včera sme boli s Bajkonurom na narodeninách útulku pre zvieratká. Toľko zlatíčok, ktoré čakajú na svojich pánov tam bolo! Ako by bolo na svete krásne, keby si každý z vás zobral psíka z útulku, hm?

Do skakavenia kamoši!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?