Úplne o inom

Autor: Kamila Mišíková | 10.1.2011 o 20:58 | Karma článku: 7,56 | Prečítané:  1084x

  Dom, v ktorom teraz žijem, sme kúpili náhodou. Mama išla po tejto ulici, videla pani v okne a tak sa jej spýtala, či nevie náhodou o nejakom dome na predaj. Bývali sme vtedy v paneláku na Zátvore, vo štvorizbovom byte na prízemí. Pamätám si, ako som hocikedy v kuchynskom okne videla futbalovú loptu, ktorú si tam kopali neposlušné chlapčiská. Pred panelákom bolo pieskovisko, v ktorom som sa aj ja rada rýpala. Mala som full výbavu- hrable, lopatku, vedierko, formičky, sitko. Sitko som mala najnovšie, lebo to staré, ktoré bolo vlastne tiež nedávno kúpené, mi šlohla jedna „kamoška". Tak som bez sitka a s plačom prišla domov. Na druhý deň prišla mama domov s novým sitkom. A svet sa zase začal točiť. A potom sme sa presťahovali.  

 

Z toho si tiež niečo pamätám. Veľkú dodávku, ktorá stála pred činžiakom a v nej stála drevená stolička. Neviem, či v tej dodávke bolo aj niečo viac, logicky asi áno, ale ja som si zapamätala len tú stoličku. Potom som si, už v tomto dome, na tú stoličku dávala gumu na skákanie, keď kamošky z domu oproti nemali čas a ja som mala chuť skákať. A keď sme boli dve, tak sme si gumu dávali o smetiak, jedna držala a druhá skákala. To boli časy, zahrali sme sa aj so smetiakom. A raz nás môj tato natáčal zo strešného okna, ako trapošíme na ulici z gumou. Naobliekané ako cibule, asi bola zima. Ale guma bola dôležitejšia.

Keď som napísala, že sme sa zahrali aj so smetiakom, tak ešte musím doplniť, že sme sa zahrali aj z blatom a lístím. Listy boli žemle, blato všetko čo sa môže dať do hamburgera a my sme boli hamburgerárky. Teda iba jedna z nás, ďalšie dve boli zákazníčky. A ešte sme si kreslili kriedami. Potom som bola vždy smutná keď pršalo, lebo naše diela zmizli. Ale uvoľnil sa priestor pre ďalšie. V tom bude asi aj nejaká symbolika...

Alebo sme sa zavesili na bránu a heglali sa na nej. Páčilo sa nám, ako vŕzgala, alebo sme len skúšali koľko vydrží. Už neviem presne. Heglanie ju nezlomilo, aj keď dnes je na jej mieste už iná. Na tú sa už nevešiame, asi by to nevyzeralo dobre. Na našu bránu sa vešať nedalo, ale dali sa s ňou robiť iné veci. Napríklad strašiť okoloidúcich..... To znie hrozivo, čo? Tak dobre, iba jedného som vystrašila...alebo som sa aspoň snažila. Cez našu bránu nie je vidieť, iba cez malú škáru, ktorú si nie všetci všimnú. Asi som nemala čo robiť a tak som pozorovala ľudí na ulici. Zbadala som na druhej strane cesty mladého chalana. Začala som pomaly otvárať a zavárať bránku tak, aby mňa nebolo vidieť. Čiže z ulice to vyzeralo, že bránka sa sama pomaly zatvára a otvára. Chlapec si to všimol a očividne ho to zaujalo, lebo prešiel hneď na našu stranu. To som sa už ale ja zľakla, zamkla som bránku a utekala som do vnútra. Po 10 minútach som sa išla pozrieť či tam ešte je, ale nebol. Až také záhadné to zase asi nebolo...

Keď som mala prvú stoličku na kolieskach, to bolo žúžo. Neviem prečo to bol vtedy taký hit, ale všetci na základke hovorili, že chcú pod stromček stoličku na kolieskach. A ja som už takú doma mala. Bola zelená a veľmi sympatická. Púšťala som si z rádia Lojzo, Tublatanku a Skrúcaného aj s Nogom a vrtela som sa na tej stoličke. Vedela som všetky texty. V jedno texte Lojzo sa spievalo slovo „hovno" a vždy keď išlo toto inkriminované slovo, som dala tichšie rádio, aby som ho nepočula. A teraz to slovo píšem na blog...

A v podstate som chcela písať úplne o niečom inom, ale toto sa sem tak samé natlačilo, tak sa s tým nebudem hádať. Dnes nie...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?